V Betleheme som strávila jeden deň. Po prechode cez “checkpoint”, ktorý je strážený armádou a po obídení ohyzdného plotu oddeľujúceho Izrael od “tých druhých”, som sa ocitla v mieste narodenia Ježiša. Mesto vcelku pekné, atmosféra už nie taká európska ako v Tel Avive. Skutočne sa to podobá viac na Blízky Východ. O krásach Betlehema možno inokedy. Udalosť, ktorá sa ma osobne dotkla a nedá mi spávať bola návšteva utečeneckého tábora Dheisheh. Človek má rôzne predstavy ako taký utečenecký tábor môže vyzerať. Ja som určite neočakávala betónovú džungľu a polorozpadajúce sa betónové bloky. Deti hrajúce sa na ulici s mäkkou futbalovou loptou, ktorú sa snažili dofúkať ústami. Ulice s obrazmi ľudí, ktorí zahynuli v dôsledku razie Izraelskej armády. Tá má do kempu prístup kedykoľvek chce. Ako mi povedal náš sprievodca (23ročný Palestínčan, ktorý tu vyrástol), armáda tam de facto chodí trénovať a strieľa kam príde. A toto sa nedeje ojedinele, ale 2krát týždenne (beriem to tak, že chlapec preháňal, ale aj ak sa to deje raz za mesiac tak je to dosť). Od polnoci je večierka so zákazom vychádzania a vtedy človeka môžu na ulici bezproblémov zastreliť. Neplatí tu totiž žiadne Izraelské či Palestínske či medzinárodné právo. V podstate je to ghetto. Žijú tu generácie ľudí, ktoré utiekli počas vojny v 1948. A ich pozemky boli zabrané Izraelom.
“Titul” palestínsky utečenec je dedičný. Prenáša sa z matky na dcéru, z deda na vnuka. Nedá sa ho zbaviť. Zatiaľ. Možnosť emigrovať do inej krajiny ako Izraela existuje. Avšak utečenci tvrdia, že tak by Izrael dosiahol to, čo chce – zbavil by sa ich a oni by žili vo vyhnanstve. A tak radšej zostanú tam kde sú, v nehostinných podmienkach, a budú ďalej bojovať za svoje práva. A keďže nemajú možnosť mať vlastné ozbrojené zložky (Dohody z Osla to neumožňujú), tak sa stáva, že konajú impulzívne. Nie je mojou snahou obhajovať teroristické útoky, ktoré konajú, iba sa snažím nájsť príčiny. Dôsledky sú jasné.
A toto je to, čo mi nedá spávať. Vidím príliš veľkú paralelu medzi Židmi v diaspóre a vznikom Izraela a Palestíncami v dnešnom svete. Židia prišli pred 2000 rokmi o svoju krajinu, z ktorej boli vyhnaní. Palestínci prišli v dôsledku sionizmu o svoje domovy a boli nútení utiecť. Keď sa Židia vracali do Palestíny a chceli získať nezávislosť od Britov, konali tak pomocou terorizmu. Palestínci jednajú obdobne. Počas druhej svetovej vojny, arizácia spôsobila stratu majetku tisícov Židov. Po vojne 1948-1949 Palestínci prišli o svoje domy, polia a všetko, čo neuniesli pri úteku. Svet sa prebudil až potom, čo 6 miliónov Židov zahynulo v dôsledku zvráteného Hitlerovho konečného riešenia. Čoho sa bojím a čo mi nedá spať je – kedy sa svet prebudí a čo sa musí udiať, aby Palestínčania žili slobodne vo svojej krajine? Čierno-bielo sa dá na problém pozrieť z dvoch perspektív. Buď sa Palestínčania natoľko radikalizujú, že pomocou terorizmu získajú to o čo sa snažia celé desaťročia a vytvoria akýsi militantný štát. Alebo Izraelci „konečne vyriešia“ problém spôsobom, ktorí natoľko poznačil ich históriu.
Ako situáciu vyriešiť neviem. Ale obávam sa, že to, čoho sme boli svedkami doteraz bola len akási predohra pred tým, čo nás ešte čaká. Uvidíme, čo sa stane potom, čo Palestína vyhlási nezávislosť na základe rozhodnutia OSN, ktoré sa očakáva v septembri tohto roku.
(pozn. Autorka neupiera existenciu štátu Izrael, ale je presvedčená o právach Palestíncov v rámci územia historickej Palestíny)